EduEra, o. z.

Fábryho 2

Košice 04022

Slovenská republika

IČO: 50853163

PIC: 910763556

IBAN: SK69 0200 0000 0038 8746 9451

info@eduera.sk

  • Facebook
  • Google+

© 2017 - 2019 by EduEra

Ďakujeme Vám za slobodu!

11.25.2019

V tomto období sme si pripomínali odvážnych, nebojácnych ľudí, ktorí stáli na námestiach a štrngali kľúčmi. Chceli slobodu a vybojovali ju. Nie len pre seba, ale aj pre nás, pre ďalšie generácie. Pri tejto príležitosti sme urobili rozhovor s pani Janou Čambálovou, ktorá obdobie Nežnej revolúcie veľmi silno prežívala. Prezradila nám, ako komunizmus ovplyvnil jej život a život jej rodiny. 

 

Povedzte nám niečo o sebe. Ako ste prežívali 90. roky?

V 90. rokoch som bola vydatá a mala som 2 deti. Jedno 2-ročné a ďalšie 3-ročné. Samozrejme som to obdobie prežívala a vnímala. Najprv som vôbec neverila, že nejaké protesty sú. Boli sme nesmierne šťastní, ale tá radosť postupne upadala. Nedokázali sme tomu uveriť. Pamätám si ako som prišla dole do kuchyne za mamou a otcom a povedala im, čo sa práve stalo. Otec mi najprv neveril, že to nie je možné, to si len študenti vymysleli, vraj z toho nič nebude a hneď ich rozoženú policajti, verejná bezpečnosť ako sa nazývali. Ale ja som im verila, keďže aj niečo z Prahy ukazovali v televízii. Takže musí byť na tom niečo pravdivé. Od tohto momentu sme po troškách do hľadávali informácie a začali veriť. Niečo bolo v správach dokonca sme počuli v rádiách, že boli nejaké články od študentov, ktoré nechceli uverejniť, ale všetko sa postupne vyplavilo na povrch. Prichádzali známe tváre, Kňažko a dokonca aj Budaja si pamätám. Bola toho plná TV, rozhlas, noviny. V novinách sa to začalo kopiť. Neskutočne sme sa tešili, že čo príde. Verili sme, že bude Švajčiarsko na Slovensku. S úsmevom spomína pani Janka. Najviac sme koniec režimu pocítili, keď sme mohli ísť slobodne do Rakúska a nijak nás neobmedzovali. Avšak ako hovorím mala som malé deti, takže som to inak prežívala, s nimi. Ale keby ich nemám stojím na námestí a štrngám.

 

Ako ste sa dozvedeli o nežnej revolúcii?

Počúvala som rádio od rána do večera, pri deckách keď spali alebo keď som varila. Pamätám si, že som prišla večer domov a môj muž ešte nebol doma, tak som išla rodičom povedať čo sa stalo. Len hltali moje slová, ako som spomínala predtým.

 

Komunisti robili problémy s mlynom?

Môj dedo bol mlynár. V 30. rokoch kúpil mlyn, a tak obchodoval s dedinčanmi. Komunistom sa to nepáčilo a chceli, aby to všetko čo vyrobil dával do družstva. Avšak dedo bol tvrdý oriešok a nechcel na to pristúpiť. V roku 68. ho zástancovia režimu jedenkrát odvliekli a 3 týždne o ňom nepočuli (hovorila babka). Zrazu sa vrátil a rozprával ako ho bili, aby pristúpil. Ale on stále nie. Až mu zobrali z mlyna taký remenec, a potom sa už nedalo mlieť. Takže musel skončiť či chcel či nechcel. Oni to vyriešili tak, že keď nechceš podpísať, tak ti vezmeme mlynský pás. Dedo už nemohol nič robiť. Staršia generácia to viacej prežívala, keďže niektorí sa mali dobre a niektorí sa cítili utláčaní. Môj dedo si kúpil mlyn, robil svoju prácu dobre a pomáhal tým aj ľudom. Možno aj preto sme boli taká čierna ovca dediny.

 

Koľko ste mali rokov? Ako ste prežívala študentské roky?

Mala som 24 rokov. Za mojich čias študentstva sa o tom nerozprávalo. Nesmeli sme sa učiť iné jazyky len Rusky. Ruštinu sme museli vedieť viacej než slovenčinu. Museli sme poslúchať, boli sme pionieri, skladali sme sľuby a dokonca som bola aj na spartakiáde v Prahe v 80-tom. Keď som dostala možnosť tam ísť, tak som to brala ako úspech. Každý sa tam nedostal. Vnímali sme len to pozitívne. V obchode bolo všeličo. Smutné bolo len to, že sme počúvali, nesmieš isť do toho kostola. Napríklad moja svokra bola riaditeľkou školy a keď som sa vydávala neprišla do kostola, pretože sa bála, že ju vyhodia. Môj

muž bol z toho nešťastný, že jeho mama nebola v kostole, keď sme sa sobášili. Problém bol aj to, že som počas štúdia navštevovala cirkevnú školu, tak riaditeľ presviedčal mojich rodičov vetou:„Nie som si istý či vašu dcéru príjmu na nejakú školu.“ Červeným na papieri bolo podčiarknuté: vaša dcéra navštevovala náboženstvo. Bolo to také plašenie, pod pásovky na mojich rodičov.

 

Ako to vyzeralo u vás v dedine?

Ja som nastúpila v 95. roku na úrad v dedine a už to bolo také povoľné. Zvykli sme si na slobodu a demokraciu. U nás v robote som cítila, že sme boli rozdelení na dva tábory, tí čo chodia do kostola a klasický komunisti. Neskôr sa zjavil na scéne Mečiar, ktorému ľudia neskutočne verili. Mala som aj konflikt s istým starostom. Vravel, že som ovplyvnená mojim otcom. Dokonca som skoro dostala s palicou po hlave, že nejdem voliť Fica. Až tak sú ľudia u nás ovplyvnení.

 

Aký je Váš otec?

Je veľmi sčítaný. Kvôli politike mal s príbuzným konflikt v rodine. Vyše 10 rokov sa nerozprávali, čo bolo dosť smutné obdobie. Z nechuťou sleduje dianie v súčasnej politike a to, že sa dostali do vlády buď bývalí komunisti, alebo ich deti nie je podľa neho zmena k lepšiemu. Ešte sme verili, keď to všetko nabralo spád, že Dubček bude prezident. Zaňho sa bojovalo, verili sme mu. Ale otec o ňom nebol presvedčený iba tak na pol. Bolo vidieť radosť, cítili sme sa inak. Ale báli sme sa či sa to všetko nevráti za polroka, za rok. Báli sme sa či nás neudajú tzv. „eštébáci.“ Keď režim skončil, neboli sme si istí a boli sme stratení. Ako hovorím, bolo to iné. Nové.

 

 

Boli ste rada, že sa deti narodili do doby pokomunistickej?

Jasne, že áno. Za komunizmu sme mali taký zvyk, že keď sa narodili deti, tak sme boli prizvaní na obecný úrad, ( vtedy miestny národný výbor), dostali sme pozvánku na posedenie s detičkami, kde pani úradníčka povedala básničku a pán predseda slávnostne povedal pár slov. Všetci rodičia sa podpisovali do veľkej knihy narodených detí, menšia evidencia. Udalosť prebiehala vždy raz za rok. Ale moji rodičia to brali ako frašku. Vtedy sme mali z toho radosť, ale teraz mi to príde smiešne, nakoľko sa to muselo a bolo to príkazom. 

 

 

Kto boli ŠTB?

Pamätám si Sviečkový pochod žien v Prahe, na ktoré VB nabehla a oblievala ich vodou z hasičskej hadice, aby ich rozohnali. Prečo? Nemohli byť žiadne sprievody, žiadne zoskupovanie sa. Boli tu tzv. skrytí, ktorí hlásili aj menší zhluk ľudí. Hneď hlásili: tam sa niečo deje, tu sa niečo deje, títo a tamtí robia toto. U nás v dedine to boli ľudia, ktorí sa čo najviac motali pri predsedovi družstva a v družstve.

 

Spomínala si, že ste boli neistí po roku 89., prečo?

Otec bol veľmi dlho neistý. Mňa tiež niekedy poučuje, že by som mala vedieť nejaké veci. Na to lepšie si človek ľahšie zvykne, ako na to horšie, ale tu to bolo inak. Prešiel čas a deti mi už začali chodiť do škôlky a muž začal robiť v hostinci. Dovtedy som to až tak nevnímala. Ale ako som začala robiť na obecnom úrade, tak všetko sa nabaľovalo. Najviac sa dozvieš a najviac vnímaš pri kontakte s ľuďmi, ktorí rozprávali svoje príbehy. Dozvedela som sa o rôznych veciach a dostali sa ku mne rôzne informácie.

 

S prvými voľbami prišiel aj ošiaľ čo nebolo najlepšie. Ľudia začali zatracovať komunistov, hádzali ich do jedného vreca. Napríklad: ty si bol komunista, ty si urobil niečo zlé, sledoval ľudí, nahlásil si ich... Tak sa ľudia začali k sebe správať. Boli rozdelení na dva tábory. Bývali komunisti celkovo utápali študentov, že študentom sa platí za to čo robia hovoria, že si to oni vymysleli. Tento ich názor na študentov pretrváva u niektorých dodnes.

 

Porovnanie minulosti a súčasnosti.

Protesty sú podobné, pripomínajú mi rok 89. Začína byť veľa bohatých, ktorí zbohatnú zo špekulácie a chudobných ktorí pracujú a pracujú a nič nemajú. Je to kadiaľ horšie.

 

Ako v tom čase prebiehali voľby?

Pamätám si ako môj bratranec zavolal k nám domov či viem zorganizovať stretnutie s občanmi, vraj dovedie Lipšica. Bolo to nesmierne náročné zohnať 10 ľudí, ktorí by boli ochotní sa s ním stretnúť a rozprávať. Bola to taká predvolebná kampaň. Nevedela som, ako to bude predbiehať, skrátka nás postavil pred hotovú vec, že príde vtedy a vtedy. Dokonca som zavolala aj jedného komunistu. Atmosféra bola veľmi príjemná aj ten komunista zostal do konca pán Lipšic sa najprv nás pýtal, kto sme, kde pracujeme, aj kde sme pracovali a ako vnímame politiku. Vôbec som to nečakala. Poprosil nás aby sme rozprávali o sebe. A potom zaďakoval a spýtal sa čo chceme vedieť od neho. Bolo to také rodinné. Super nálada. Bol takou pozitívnou postavou.

 

Ktorý odkaz novembra 89. je podľa vás aktuálny dodnes?

Sľúbi. Hrmí mi v hlave pieseň: Sľúbili sme si lásku. Tá radosť, eufória, že sme si boli blízki a milí k sebe.

 

Čo by ste odkázala študentom?

Máte to ťažké. Nebojte sa povedať svoj názor! Ak sa vám niečo nepáči povedzte to! Hovorte si svoju pravdu aj keď nevyhráte. Nebuďte v ústraní a nenechajte sa presviedčať, majte svoju hlavu a buďte súdržní. Nehrajte sa iba na svojom piesočku, ale spolupracujte. Buďte spolu, rozprávajte sa.

 

Ďakujem Vám za rozhovor a prajeme veľa šťastia v živote. :)

Please reload

Odporúčané články

Školíme Dofáčky na Dobrodružnú expedíciu

January 14, 2018

1/2
Please reload

Nové články

October 19, 2019

Please reload

Archív