EduEra, o. z.

Fábryho 2

Košice 04022

Slovenská republika

IČO: 50853163

PIC: 910763556

IBAN: SK69 0200 0000 0038 8746 9451

info@eduera.sk

  • Facebook
  • Google+

© 2017 - 2019 by EduEra

Takýto koncept centra chcem priniesť aj na Slovensko!

11.11.2019

 

Valéria Borovská vyskúšala svoje šťastie na stáži v Škótsku. Pracovala v centre pre mladých dospelých so špeciálnymi potrebami. Do Beannachar Camphill Community prišla ako stážistka a vďaka svojej šikovnosti tam teraz pôsobí, ako zamestnankyňa. V článku sa dozviete o rozdieloch škótskej starostlivosti o ľudí so špeciálnymi potrebami od slovenskej. Dozviete sa aj o jej sne priniesť koncept centra aj na Slovensko

 

Ako si sa dostala na Beannachar Camphill Community?

O BCC som sa dopočula počas jednej z prednášok na univerzite, keď nás naša vyučujúca oslovila s otázkou, či niekto z nás nemá záujem o letnú zahraničnú stáž v Škótsku. V tom čase som dokončila bakalársky stupeň štúdia v odbore špeciálna pedagogika a uvažovala som nad letnou brigádou v zahraničí,  tak som si povedala „prečo nie“. Rok predtým som totiž časť leta strávila na gréckom ostrove Korfu, striasla zo seba stres z komunikácie v cudzom jazyku a nabrala troška sebavedomia. Nakoľko tu v Beannachar moja vyučujúca počas štúdia sama pôsobila, vedela mi dať detailné informácie a celkom ma namotivovala. V tom čase som to vnímala ako príležitosť sa čomusi priučiť, spoznať nových ľudí z rôznych krajín, precestovať Škótsko. Dnes viem a verím, že mi Boh cez toto moje rozhodnutie otvoril dvere do nových oblastí, o ktorých som v minulosti ani len náhodou nesnívala.  

 

 

Prečo si sa rozhodla pre prácu s ľuďmi so špeciálnymi potrebami?

Toto rozhodnutie prišlo ešte počas môjho štúdia na gymnáziu. Vedela som, že by som rada študovala nejaký humanitný odbor a bola som presvedčená, že sa chcem angažovať v sfére pomoci a podpory ľuďom. V treťom ročníku som mala možnosť stráviť týždeň ako dobrovoľníčka na miestach a centrách, ktoré spolupracovali s vedením môjho gymnázia. Nechala som sa viesť a zapísala som sa do špeciálnej materskej školy. Tam moje mladé neskúsené srdce našlo to, prečo má biť.  Počas štvrtého ročníka som si našla niekoľko študijných programov venujúcich sa tejto oblasti – podpory osobám so špeciálnymi potrebami, poslala prihlášku a naskočila do vlaku.

 

 

V čom spočíva tvoja práca?

Moja práca je veľmi rozsiahla, dynamická. Primárne mám na starosti jeden zo 4 domov, v ktorých naši študenti bývajú, stravujú sa, oddychujú. Mojou úlohou je dohliadať na ich bezpečnosť a spokojnosť, pomáhať im pri raňajších a večerných rutinách (osobná starostlivosť), pomáhať pri celkovom chode domu a centra (zásobovanie, plánovanie preventívnych prehliadok pre študentov u lekára, plánovanie a organizácia podujatí, výletov ...). Zároveň poskytovať podporu dobrovoľníkom a stážistom, usmerňovať ich a poskytnúť im informácie a tréning v oblasti osobnej starostlivosti u konkrétnych klientov. No a v neposlednom rade je to práca vo workshopoch, v ktorých študenti pracujú a získavajú zručnosti a v ktorých mám ja sama skúsenosti – kuchyňa (raňajšia a poobedňajšia), práčovňa.

 

Ako dlho trvala stáž?

Moja prvá letná stáž trvala 3 mesiace (leto 2017), absolventská stáž po magisterskom štúdiu trvala 8 mesiacov.

Po stáži si sa tam zamestnala zmenila sa aj tvoja pracovná pozícia?

Áno, zmenila – z „co-worker“ som sa posunula na pozíciu „senior support worker“, ktorá obnáša už vyššie spomenuté.

 

Ako vyzerá deň mladého dospelého v centre?

Závisí to od toho, či je študent v centre ubytovaný alebo do centra dochádza. Ubytovaní študenti sú budený medzi 7 - 7:30, venujú sa svojim raňajším rutinám, pomáhajú pri príprave raňajok a následne raňajkujú so svojimi co-workermi v svojich domoch. V prípade, že študent do centra dochádza sa jeho deň v centre začína až tzv. „work meetingom“, kde sa stretnú všetci študenti,  co-workeri, zamestnanci a spoločne sa pozrú na to, čo sa v daný deň bude diať, predstavia hostí (ak sa nejakí v centre pohybujú) a pod.

Následne sa študenti odoberú do ich workshopov, ktorých máme v centre niekoľko (študenti si volia 2 workshopy a pracujú v nich po dobu 6 mesiacov). Počas workshopu sa študentom venuje workshop leader a co-workeri. O 12:30 študenti opúšťajú svoje workshopy a vracajú sa do domov, do ktorých sú pridelení aby sa naobedovali a oddýchli si. O 14:30 sa začína poobedné kolo workshopov, ktoré sa končí pred 17-tou. Tzv. „denní“ študenti odchádzajú domov a ubytovaní študenti sa znova vracajú do domov, kde pomáhajú pri príprave večere. Po večeri nasledujú večerné rutiny (hygiena a osobná starostlivosť) a večerný program – storytelling, folk dancing, večerné pečenie, plávanie, fitness evening či filmový večer, poprípade ak sa uskutočňuje v meste nejaký event a študent má oň záujem (napr. vianočný koncert v kostole) centrum sa snaží jeho záujmu vyhovieť. Samozrejme, že v centre máme ďalšie špeciálne týždenné aktivity pre celú komunitu (napríklad v stredy sa namiesto poobedňajších workshopov uskutočňuje veľká vychádzka do blízkeho lesa, časť študentov chodieva do posilňovne a časť na plaváreň a v piatky sa zasa upratujú domy – izby, verejné priestory, ...) a takisto výnimočné aktivity počas roka – jarný a jesenný festival, májové prázdniny, grilovačky a pod.

Študenti, ktorí v centre žijú chodievajú domov k rodičom len počas niektorých víkendov. V prípade, že študenti sa počas víkendu nachádzajú v centre, tím pracovníkov im pripraví program – outing/denný výlet do blízkeho okolia (túra, prechádzka, múzeum, kino, návšteva hradu, ...).

 

 

Ako vyzerá proces prijímania mladých ľudí do centra?

Nakoľko k nám študenti prichádzajú zväčša vo veku 17-18 rokov, Beannachar spolupracuje s niekoľkými zložkami v sociálnej sfére – s pracovníkmi mestského úradu, so špeciálnymi školami, so sociálnymi pracovníkmi a inými špecializovanými centrami v okolí. Rodičia študenta po konzultácii s prideleným sociálnym pracovníkom vyberú centrum, ktoré majú možnosť navštíviť a vidieť čo ponúka. Potom vyplnia prihlášku, ktorú dostaneme my v centre. Nasleduje niekoľko stretnutí a konzultácii a v prípade, že sa všetky strany dohodnú a v centre je voľné miesto, študent začne tzv. „trial visit“ – čo je skúšobný pobyt, ktorý zväčša trvá 4 týždne. Študent je pridelený do jedného zo 4 domov, ktorého zamestnanci sú oboznámení s jeho potrebami a oblasťami, v ktorých je osobná starostlivosť nevyhnutná. Ak tento skúšobný pobyt prebehne bez väčších problémov študent dostáva oficiálne miesto a stáva sa tak oficiálnym členom komunity. Centrum poskytuje starostlivosť mladým dospelým do 30-32 rokov. Po dovŕšení tohto veku sa študent presúva do ďalšieho centra – proces výberu tak začína odznova. Nakoľko sa však očakáva, že študent v tomto období získa mnoho pracovných zručností a sebaobslužných návykov, jeho záujmy a pracovné zameranie sa vyprofilujú, rodičia a sociálny pracovníci tak môžu zúžiť možnosti výberu a nasmerovať študenta na miesto, v ktorom sa jeho zručnosti a záujmy už v konkrétnych oblastiac

h dokážu stále rozvíjať a naberať profesionálnejší rozmer. Pred 2 rokmi sme mali v centra mladého muža s downovým syndrómom, ktorý pracoval vo workshope zameranom na výrobu produktov z kože (tašky, opasky, ...). Jeho leader sa vyjadril, že schopnosti tohto študenta prevyšujú tie jeho a výrobky vychádzajúce spod jeho rúk majú neoceniteľnú kvalitu.

 

 

Je centrum špecializované na určitý druh postihnutia?

Áno, centrum sa špecializuje na mladých dospelých s mentálnym postihnutím. Máme tu študentov s autismom, downovým syndrómom, ľahkým a stredným stupňom mentálneho postihnutia v kombináciách s inými druhmi či typmi postihnutia, narušenia či zdravotnými obmedzeniami. Do centra sa neprijímajú študenti, ktorí sú imobilní, vyžadujúci vysokú a odbornú zdravotnú starostlivosť, so zvýšenou agresivitou, nevidiaci...

  

Čím sa líši škótska starostlivosť o osoby so špeciálnymi potrebami od slovenskej?

Nakoľko momentálne vidím viac do starostlivosti o mladých dospelých, zameriam sa viac na túto vekovú skupinu. Viete srdce, snahu, ochotu, nápady vidím ako tu, tak aj na Slovensku. Tu sa však tie nápady naozaj realizujú. Áno, na Slovensku máme domovy sociálnych služieb, niekoľko súkromných centier, ale tým to končí. Mnoho mladých dospelých alebo dospelých so špeciálnymi potrebami stále nemá miesto v špecializovanom centre a tým pádom sa jeho schopnosti, zručnosti, jeho potenciál nerozvíja alebo sa rozvíja minimálne! Len v okolí Aberdeenu, v ktorom žijem (pre porovnanie mesto sa rozlohou a počtom obyvateľov rovná Košiciam) sa nachádza 5-6 centier, ktoré spadajú pod Camphill a poskytujú miesto stovkám osôb so špeciálnymi potrebami + tu máme ďalšie organizácie, súkromné služby, .... Beannachar oficiálne spadá do skupiny „Care House“, čo sa dá voľne preložiť ako domov sociálnych služieb, avšak rozdiel, štruktúra, poskytovanie služieb, pocit „domova“ je badateľný. Študenti tu žijú a fungujú, akoby žili vo svojom vlastnom dome/byte a každý deň „dochádzajú do práce“, majú svoje hobby, ... atmosféra je tu veľmi priateľská, útulná, na prvý pohľad je tu ťažké rozlíšiť, kto je manažér, kto vedie workshop, kto je dobrovoľník, ... Je to akoby miniatúrne mesto na miniatúrnej rozlohe. Čo študenti pomôžu vypestovať putuje do špajze, mäso z farmy do mrazničiek, počas dňa vidíte, ako sa študenti starajú o okolie domov, doručujú vypraté a poskladané oblečenie, pracujú v dielňach, kde vyrábajú sviečky, tkajú koberce či obrusy a niekoľko týždňov sa tešia z toho, keď vidia, ako sa ich výrobky predávajú na nejakom z trhov. V nedeľu večer zájdu na disco, kde sa stretnú s priateľmi z iných centier. My zamestnanci sme len taký „back-up“, veci len dolaďujeme a doťahujeme k dokonalosti, no pozornosť je upriamená na našich klientov, aby pochopili, akí sú v tomto kolobehu dôležití a čo všetko dokážu, že aj ich život je plnohodnotný a že aj oni prispievajú svojou troškou do celkového chodu spoločnosti. V tomto vidím veľký rozdiel oproti Slovensku. Potom sú tu samozrejme ďalšie rozdiely – štát, financie, personál/platy, postoj, s ktorým zamestnanci prichádzajú do práce... to by ale bolo asi na samostatný rozhovor, tak sa do toho radšej teraz púšťať nebudem.  

 

 

 

Čo by sa malo podľa teba zmeniť pri práci s ľuďmi s mentálnym postihnutím?

V prvom rade to, ako k nim pristupujeme. Mám pocit, že na Slovensku máme ešte stále trend „podriadenosti a nadriadenosti“ nie trend rovnocennosti. Tu je potrebné začať, prinášať osvetu, informácie.

 

Aký je tvoj najkrajší zážitok z tejto práce?

Takto, nechcem vyznieť pateticky, ale naozaj každý deň v práci prináša prekvapenia a krásne zážitky. Naši študenti sú veľmi kreatívni, spontánni, s dobrým zmyslom pre humor, takže za najkrajší zážitok by som asi vybrala každodenný záchvat smiechu a radosť z času, ktorý trávime spolu J. Jeden náš študent zvykol utekať zo všadiaľ a raz ušiel zo svojho workshopu. Keď sa ho kolegovia spýtali, prečo ušiel, odpovedal im s úsmevom: „Ja som neutekal, ja som kráčal.“

No a potom tie, kedy vidíte, ako si vzájomne dokážu pomáhať. V takých momentoch naozaj prehodnocujete svoj život.

 

Aký je tvoj najhorší zážitok z práce?

Najhoršie zážitky sú tie, v ktorých niekedy môže ísť o život. Niekoľko našich študentov má diagnostikovanú epilepsiu a veľmi silné záchvaty, ktoré môžu prísť veľmi nečakane a ktoré môžu byť veľmi nebezpečné. Spomínam si na jeden konkrétny – bolo to len týždeň pred tým, ako som odišla na letnú dovolenku. Môj študent dostal epileptický záchvat v posteli, okamžite zmodrel a nedokázal dýchať. Museli sme mu podať liek, ktorý je určený na tieto prípady, avšak obal striekačky, v ktorej bol tento roztok pripravený, sa zasekol a nešiel otvoriť. V tejto chvíľke mi 30 sekúnd naozaj prišlo ako 3 hodiny. Závit na obale však po boji povolil a všetko sa dobre skončilo.

 

 

Ako vnímajú v Škótsku osoby s mentálnym postihnutím?

Vnímajú ich ako osoby, v ktorých je skrytý veľký potenciál a ktoré vedia hoc len troškou prispieť k jej rozvoju spoločnosti. Nezabúda sa na nich, práve naopak - vytvárajú sa im možnosti. Stretnete ich v divadlách, kostoloch, krčmách, obsluhujú Vás v reštike, vykladajú tovar v charity shope, pripravujú tanečné vystúpenie pre festival, ... Ľudia ich neignorujú ale na nich ani nezízajú, dávajú im úctu a priestor, ktorý si zaslúži každá ľudská bytosť, bez ohľadu na to, či má špeciálne potreby alebo nie.

 

Aj tam sa stretávajú s predsudkami?

Áno, aj tu ako v každej krajine, na každom mieste. Vo veľkom však ustupujú a stretnete sa s nimi naozaj raritne.

 

Ak by chcel niekto ísť na rovnakú stáž čo musí urobiť?

Kontaktovať manažérku centra (kontakt je na webstránke), napísať o sebe kto je, čo je, na ako dlho plánuje prísť a v prípade, že centrum má voľné miesto, obratom pošle informácie a dokumenty, ktoré je potrebné zaobstarať. Zároveň kontaktovať oddelenie pre zahraničné vzťahy na svojej univerzite, vyplniť potrebné dokumenty a prihlášku na stáž. Naozaj to nie je zložité, človek sa musí len obrniť trpezlivosťou pri tých papierovačkách. Prešla som si tým dva razy a prvýkrát dokonca s veľmi neistou angličtinou. Áno, týmto povzbudzujem aj tých, čo si myslia, že ich vedomosti v jazyku sú chabé, neisté... istotu naberiete už po niekoľkých dňoch.  Sama som mala momenty, kedy som neučila ja študentov, ale študenti učili mňa (úprimne, ešte stále mám, najmä ak sa sem-tam objaví škótske slovíčko a ja nemám, ako sa u nás hovorí, „šajnu“, čo to znamená). 

 

Aké sú tvoje plány do budúcna?

Svojich plánov som sa vzdala a nechávam to v Božích rukách.  Momentálne si užívam dni v práci, dávam, čo mám, učím sa každý deň a čakám, čo nové sa naskytne. Ale áno, je tu jeden tajný sen, ktorý mám – priniesť podobný koncept centra pre mladých dospelých/dospelých so špeciálnymi potrebami na Slovensko. Či sa to stane, kedy sa to stane ešte netuším... možno ma po tomto článku ktosi aj predbehne! 

 

Valika, ďakujeme za rozhovor a držíme, Ti palce pri plnení svojich snov ! Veľa síl pri tak inšpiratívnej práci ! 

 

Please reload

Odporúčané články

Školíme Dofáčky na Dobrodružnú expedíciu

January 14, 2018

1/2
Please reload

Nové články

October 19, 2019

Please reload

Archív