EduEra, o. z.

Dunajská 14

Bratislava

Slovenská republika

IČO: 50853163

PIC: 910763556

IBAN: SK69 0200 0000 0038 8746 9451

info@eduera.sk

  • Facebook
  • Google+

© 2017 - 2019 by EduEra

V každej krajine začínam od nuly

10.15.2019

 

Neuveriteľný príbeh mladej Slovenky, ktorá skúsila život v Španielsku, Rusku a v súčasnosti učí deti v Indonézii. Radka Malinčáková je plná optimizmu a neuveriteľných zážitkov o ktoré sa s nami podelila v rozhovore. 

 

Si vyštudovaná prekladateľka, na ktorej univerzite si študovala?

Bolo to na Prešovskej univerzite.

 

 

Prerušila si štúdium a odišla na 8 mesiacov do Španielska čo ťa k tomu viedlo?

To je dlhší príbeh. Začalo to asi pred 3 rokmi, keď som na Vianoce nebola doma, ale namiesto toho som Štedrý večer oslávila na pláži v Barcelone, zažila nočnú atmosféru úzkych španielskych uličiek a ochutnala tak život v tejto krajine flamenca a tapas. Vtedy som si povedala v centre mesta na slávnej ulici La Rambla, že do tejto krajiny ešte určite zavítam a nebude to iba krátky výlet. Plus, vždy som sa chcela naučiť po španielsky, a keďže som končila bakalára, tak som si povedala, že teraz  je ten správny čas a rozhodla som sa odísť do Španielska. Namiesto prihlášky na magistra som si podala prihlášku na absolventskú stáž do Španielska.

 

Kedy si prvý krát išla sama do cudziny?

Bola som čerstvá osemnástka, ja som končila zmaturovala na strednej a sestra končila deviaty ročník na strednej, keď sme sa rozhodli, že ideme na dovolenku do Grécka. Vychytali sme Last Minute a rodičia mi dali na zodpovednosť ešte vtedy 14 ročné decko. Bolo to po prvýkrát byť sama niekde a ešte so sestrou. Ak sa zamyslím nad mojim úplne „prvýkrát solo vycestovaním“ bolo to v prvom ročníku na výške, kedy som zaspala na vlak do Budapešte, no vďaka super schopnostiam taxikára som to zvládla, čo doteraz neviem ako.

 

 

Ako si zvládala odlúčenie od rodiny, priateľov? Ako to vnímali?

Nikdy som to nevnímala ako odlúčenie, ale ako príležitosť na niečo nové. Hoci rodina a kamoši boli doma, vždy som si našla niekoho s kým som sa dobre cítila a vybudovala zopár dobrých kamarátstiev. A vďaka rýchlemu technologickému pokroku môžem byť v kontakte s každým kedykoľvek chcem a kdekoľvek som.

Ťažko mi je zhodnotiť ako sa na to pozerali, pretože do hláv som im nevidela, ale keď hodnotím podľa toho, čo som videla z ich správania a reči, tak to zvládali celkom fajn. So sestrou máme také nepísané pravidlo, že vždy, keď som niekde, tak ma navštívi. Mala som aj návštevy od ostatných členov rodiny, takže to brali dosť pozitívne a využili to, že si môžu spraviť výlet v zahraničí.

 

Máš nejaký tip na to ako prekonať strach?

Popravde, ja som nikdy nemala strach zo zahraničia. Vždy som to brala ako výzvu a šancu na niečo nové. Vždy som sa tešila novým zážitkom, ľuďom a tomu, čo sa naučím. Takže môj zaručený tip je asi to, že to netreba brať ako niečo, čoho by sa človek mal báť, ale skôr ako príležitosť na niečo nové a využiť to. Skrátka treba byť pozitívny.

 

 Ako vyzeral tvoj život v Španielsku? Čo si tam robila?

Aj napriek tomu, že slovenčina je veľmi bohatá na slovnú zásobu, na toto slová nie sú. Bolo to jedinečné a uvedomila som si, že Španielsko je moja krajina. Nemala som problém s ničím, dokonca mi vyhovovalo aj španielske načasovanie, avšak ja som bola vždy načas, večere o 22hej, rána začínajúce o 9, nekonečné posedenia pri pohári tinta de verana, čo je typický španielsky drink a tapas tour počas sobotňajšej noci. Zvykla som si aj na ich búrlivý temperament a párty končiace o 8 ráno, sladké raňajky a vlastne na všetko. Španielsko nie je krajina, je to životný štýl, ktorý mi vyhovuje. 

 Pracovala som v jednej neziskovke, kde som sa venovala veľa veciam. Bolo to od práce na online magazíne, prekladov webstránky, písania článkov, cez výučbu angličtiny na univerzite a strednej škole, či príprava language cafe. Moja pracovná náplň bola veľmi pestrá a naučila som sa veľmi veľa užitočných veci, ktoré dodnes vyžívam.

Po 8 mesiacoch v Španielsku si sa rozhodla ísť do Indonézie. Prečo práve táto krajina?

Bolo to veľmi spontánne. Najprv som chcela ísť do krajín Južnej Ameriky, kvôli španielčine, no na výber som mala iba Honduras, a keďže v tej dobe tam boli isté politické nepokoje, vysoká kriminalita a práca, ktorá mi nevyhovovala, rozhodla som sa, že to nechám plávať, veď život mi niečo prinesie. Hľadala som si prácu na Slovensku, ale aj v Španielsku, a zrazu, v jeden deň sme sedeli s kamarátkou na jednej teraske, popíjali už známe tinto de verano a do oči mi buchla ponuka z Indonézie. Vždy ma lákala exotika a niečo netradičné. Hneď som o tom povedala Edyte, mojej poľskej kamarátke sediacej so mnou a už som telefonovala s Mirkou, ktorá túto ponuku zverejnila. Povedala mi bližšie informácie o projekte a tiež ako sa prihlásiť. O pár dni na to, mi poslala gratulačný email. Takže ja som si túto krajinu nevybrala, to ona si vybrala mňa.

 

Ako hodnotíš svoj doterajší pobyt v Indonézii?

Sú veci, ktoré sa nedajú opísať, a ktoré človek musí zažiť. Toto je jedna z nich. Neviem to opísať tak, aby som vystihla moje pocity. Je to jedna z mojich najlepších skúsenosti v živote. Aj keď zo začiatku to bolo trochu drsné, kvôli veľkému kultúrnemu šoku a extrémne horúcemu počasiu, ale zvykla som si. Bola som tu stredobodom pozornosti, červené vlasy, biela pleť. Ako keby som chodila s ceduľkou na čele SOM INÁ. Je bežné pri obyčajnej prechádzke ulicou spraviť minimálne jednu fotku. Tu, kde som asi 95% ľudí v živote nevideli cudzinca, a to ešte nehovorím o bielom cudzincovi. Som tu atrakcia. Je to vidiek, kde sú iba ryžové polia, banánovníky, mangovníky a veľké osady ľudí. Dalo mi to veľmi veľa skúsenosti, zážitkov a tiež postrehov. Aj keď je Slovensko omnoho vyspelejší štát v porovnaní s Indonéziou máme sa od nich čo učiť. Také jednoduché ľudské hodnoty, správanie, medziľudské vzťahy je niečo, v čom ozaj vynikajú

 

Učíš na strednej škole angličtinu ale okrem toho sa snažíš motivovať mladých ľudí, aby čistili životné prostredie. Akým spôsobom to robíš?

Tu to volajú stredná, u nás to stredná nie je. Ide o vekovú kategóriu od 12 do 15 rokov. Životné prostredie v Indonézii doslova plače. Smetné koše pred domami, tak ako to je u nás, neexistujú. Všetko končí na ulici, popri ceste a spaľuje sa to. Raz sa mi dokonca stalo, že keď som si bola zabehať, tak jeden chlapík vyšiel z domu v papučiach držiac v ruke čierny mech s odpadom a prehodil ho cez cestu ponad idúce auta. Čiže motivovať ich nejako, aby niečo vyhodili do koša, je veľká výzva aj pre tých najvytrvalejších a najodvážnejších. Ďalšia story z tejto série tiež o odpade je, že keď sme raz cestovali autom pomedzi nádherné ryžové kaskády jeden chlapík mi povedal, aby som otvorila okno, tak som otvorila mysliac si, že chce čerstvý vzduch a on vyhodil fľašu von oknom. Pri druhej fľaši som ho stihla prerušiť a vložiť ju do mojej tašky s tým, že ju vyhodím neskôr do koša. Netreba im nič zakazovať a dávať príkazy. Ja im iba rozprávam ako to robíme my. Zdá sa, že aspoň malé percento ma počúva.

 

Ako reagujú študenti na odpad, ktorí je okolo nich? Chcú čistiť životné prostredie?

Nijako. Neberú to ako odpad, neberú to ako problém.  Berú to ako celkom bežnú vec, ako keď ráno po prebudení otvoria oči, čo je samozrejmosť, tak berú aj odpad. Skôr sa čudujú, prečo by ho nemohli zahodiť, kde chcú.

Tí ktorí, to chcú sú ihlou vo veľkej kope sena, ale sú.

 

 

Cez projekt Erasmus si sa dostala do Anglicka, ako vyzeral tvoj pobyt tam?

Klasicky študijný pobyt plus niečo extra. Tri dni škola, tri dni práce. Áno, našla som si tam prácu, kde som makala ako fredka a upratovala som židovské domy. Pomedzi to všetko som veľa cestovala. 

 

Bola si aj na Európskej dobrovoľníckej službe v Rusku. Ako dlho?

Bolo to iba na dva mesiace.

 

V akej organizácii si v Rusku pracovala?

Bola som v letnom tábore pre bohaté ruské deti. Bol to tábor pri mori, kde nás bolo veľa zahraničných. Hrali sme sa s deťmi, chodili sme plávať do mora, jazdili na štvorkolkách, zhotovovali si robotov a podobné veci. Ako som spomenula, bol to tábor pre bohaté deti, a tak vyzerali aj ich aktivity. Celé to bolo na juhu Ruska, blízko Soči.

Aká krajina ťa najviac oslovila? Pozitívne aj negatívne?

Ťažko povedať, každá krajina je niečím iným výnimočná. Určite číslo jeden je už veľakrát spomínané Španielsko, do ktorého sa plánujem vrátiť, no je to hlavne z dôvodu, že som tam bola najdlhšie a mohla som ho lepšie spoznať. Každá krajina je iná a ponúka niečo. Nemám negatívne skúsenosti. A aj keď nejaké boli, tak ich beriem iba ako životnú skúsenosť. Ale asi určite viem, že Bulharsko pre mňa bola dosť neatraktívna destinácia. Odvšadiaľ mám skvelé zážitky a príbehy.

 

Ako dlho budeš v Indonézii?

Do Indonézie som prišla na pol roka. Od augusta na februára. Čiže ešte 4 mesiace.

 

Čo plánuješ po skončení pobytu v Indonézii?

Fúha, to ešte nikto nevie. Jediné čo viem, je že musím začať zasa od nuly, keďže s každou krajinou prichádza nový začiatok. U mňa to bude už štvrtýkrát, ak nerátam Slovensko. Idem s prúdom, aj keď hrubý náčrt už mám, neviem s istotu povedať, čo to bude, keďže je veľa možností. Pravdepodobne zasa mimo Slovenska, no tento krát v Európe.  

 

Ďakujeme Radka a držíme palce v Indonézii aj pri ďalších cestách. Veľa síl! :) 

 

Please reload

Odporúčané články

Školíme Dofáčky na Dobrodružnú expedíciu

January 14, 2018

1/2
Please reload

Nové články

October 19, 2019

Please reload

Archív