EduEra, o. z.

Fábryho 2

Košice 04022

Slovenská republika

IČO: 50853163

PIC: 910763556

IBAN: SK69 0200 0000 0038 8746 9451

info@eduera.sk

  • Facebook
  • Google+

© 2017 - 2019 by EduEra

Maľovanie mosta, tanec na námestí a ešte viac!

09.19.2019

 S mládežníckymi výmenami a tréningovými kurzmi sa nám rozthrlo vrece a mladí Slováci sa vďaka EduEra vzdelávajú a učia novým veciam po celej Európe. Mládežníckej výmeny UEP! na Mallorke sa zúčastnil Daniel Boržík, ktorý nám o svojom zážitku povie viac.

 

Doteraz nechápem, ako sa to celé stalo.

 

Ubitý po ťažkom dni si líham do postele, a v tom mi spolužiačka posiela link na prihlášku na ERASMUS+ na Mallorcu. Z posledných síl vypisujem prihlášku a po stlačení tlačidla

„odoslať“ upadám do tvrdého spánku. Veľmi som tomu nádeje nedával, veď predsa, kto by nechcel ísť na Mallorcu venovať sa umeniu a pohlavnej rovnosti?

 

O týždeň ma však prekvapil e-mail. Vybraný na projekt.

Vidím dobre? Nesníva sa mi?

Našťastie nie. Stačilo počkať. Dva mesiace.

Dva mesiace plné očakávaní.

 

No zbehlo to ako voda a zrazu som sa ocitol na železničnej stanici v Spišskej Novej Vsi. Ako inak, vlak meškal 30 minút. Vlastne som rád, že mi aspoň nejaký vlak išiel.

No po piatich prebdených hodinách vo vlaku som došiel do

mojej cieľovej stanice – Bratislava, hlavná stanica.

 

Prechádzam sa po Bratislave a návaly radosti striedajú stavy úzkosti a strach. Strach z nových ľudí a nového prostredia. Po presune do Viedne však stretávam dvoch z piatich ďalších účastníkov výmeny a v duchu sa uisťujem, že s nimi to bude v pohode.

Kvôli hodinovému meškaniu odlietame z Wien Flughafen neskôr, no konečne.

 

V Palme už začínam pociťovať prvé návaly subtropického počasia. A po stretnutí zvyšej časti partie som už úplne v pokoji. Ale aké bude ubytovanie?

Po príchode na ubytovanie som bol milo prekvapený, keďže som to očakával

oveľa horšie. A následne hneď začal program.

 

V prvý deň sme hneď začali so zoznamovaním.

Bol som rád, že nás tam bolo len 30, keďže ja a mená, sme na tom dosť zle. Už prvé aktivity boli super organizované a veľmi sa mi páčila ich kreativita. Následné vystúpenie „domorodého“ kmeňa bol taktiež super zážitok a tým mi otvoril oči, aby som

viac rešpektoval iné kultúry.

 

Najväčším bodom prvých dní a pre mňa taktiež  celého projektu bolo maľovanie pilierov dialničného mostu na jednej z najrušnejších ulíc Palmy. Bol to super pocit, keď sa ľudia pri nás zastavovali alebo trúbili z áut a ukazovali prsty hore. Som neskutočne hrdý sám na seba, ale predovšetkým na ostatných a všetkých, ktorí priložili ruku k dielu.

Výsledok určite stál za to.

 

Na ďalšie dni sme mali vystupovať na najväčšom a najrušnejšom námestí Palmy. Prípravy prebiehali celkom v pokoji, vzhľadom na to, že sme začali len 3

hodiny pred ostrým vystúpením. Nápady každého boli originálne, ale vyhrať mohol len jeden.

 

 

Vyhrala rumunská pieseň so slovenským tancom (aj keď to celé bolo prezentované ako

rumunské). Pri vystupovaní som bol prekvapení, že ľudia stojaci na námestí nás prijali. Dokonca niektorí sa k nam aj pridali. Na Slovensku by sa toto, myslím že, nestalo.

 

Ďalej bolo naozaj milé od domácich, že nás vzali na párty v centre Palmy. Hudba bola skvelá, ale domáci majú zjavne iné ponímanie zábavy. A to aké? Stáť a rozprávať so známymi. Po našom príchode sa však „parket“ rozhýbal. Všetci sme sa tancovali o dušu,a  dokonca sme roztancovali aj miestnych.

 

Po prídchode na ubytovanie a vyzutí mojich topánok som zbadal celkom nemilé prekvapenie v podobe skrvavených nôh. No čo by to bolo za zábavu bez následkov.

 

Posledný deň sa niesol v spomínaní a prirovnávaní jedného týždňa k mesiacu. Lúčenie je ťažké, no každý z nás vedel, že tento okamih raz príde. Začalo mi byť smutno, no v hĺbke mojej citlivej duše som pevne veril, že sa s týmito ľuďmi ešte raz

stretnem.

 

Po spätnom lete a presune do hlavného mesta našej hrudy som sa musel rozlúčiť s trojicou, ako sme sa my nazvali, „sloviačikov“. So zvyškom som pokračoval vlakom, no aj

tí dvaja poslední sloviačikovia ma opustili na zastávke Trenčín. No mňa ešte čakala ďalšia 4 hodinová cesta na východ Slovenska. Počas tejto cesty som mal čas na vnútorné prehodnotenie celého projektu. Jediné, čo som ľutoval, bolo, že som sa mohol viac socializovať s ľuďmi. Inak som bol šťastný a vďačný, že som mohol stretnúť toľko skvelých ľudí.

 

Ďakujem každému, koho som mohol spoznať. Každý a jeden vo mne zanechal istú

citovú stopu. Dúfam, že odchodom z tohto projektu sa naše známosti neskončili, ale že budú pokračovať ďalej. Vždy, keď otvorím galériu a budem prechádzať cez fotky zo septembra 2019, v krajíčku mojej duše vzplanie plameň nádeje a radosti, ktorý budú obklopovať slzičky šťastia. Ale aj keď mi bude najhoršie, fotky zo septembra 2019 mi vždy vrátia úsmev na pery. Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili projektu.

 

Ďakujem predovšetkým sloviačikom, ktorí tento pobyt stonásobne spríjemnili.

Dúfam, že sa stretneme niekde v tomto veľkom, no zároveň maličkom

svete.

 

 

 

Daniel Boržík

 

Please reload

Odporúčané články

Školíme Dofáčky na Dobrodružnú expedíciu

January 14, 2018

1/2
Please reload

Nové články

October 19, 2019

Please reload

Archív