• Romana Nemcová

Nesúďme ich!

Prinášame Vám ďalší inšpiratívny príbeh mladej Valentíny Sedilekovej. Vydala 4 knihy, pomáha ľuďom trpiacim anorexiou. Šíri osvetu a snaží sa pozitívne motivovať mladých ľudí. Viac o jej živote nájdete v článku.

Ako sa stane z 8 ročného dievčaťa anorektička?

Má na to vplyv množstvo faktorov. Základom je genetická predispozícia, osobnostné črty (neuroticizmus, úzkostlivosť, neschopnosť zvládať stres), k tomu sa pridáva zázemie, výchova, vzťahové väzby, tlak okolia, dôraz na štíhlosť a krásu, či ďalšie sociálne faktory. U mňa to bol podobný scenár, mala som nízke sebavedomie a negatívny vzťah k samej sebe. Necítila som sa pre nikoho dosť dobrá a vlastnú hodnotu som si pretavila do extrémnej štíhlosti. Verila som tomu, že mám tučné bruško, a tak som si to kompenzovala zaťahovaním opasku. Poruchy príjmu potravy sa však vyvíjajú a u mňa trvalo približne 7 rokov, kým bola choroba tak silná, až som začala chudnúť.

Od začiatku si vedela, že je to anorexia?

Nie, dlho som nevedela, že mám poruchy príjmu potravy, a dlho som to popierala. To, že mám problém, som si priznala, až keď bolo takmer neskoro.


Vieš dať nejakú radu pre rodičov, ako pracovať s dieťaťom, ktoré má poruchy príjmu potravy?

Nepopierať problém, ale hneď vyhľadať odborníka - pedopsychiatra, psychológa, nutricionistku. Neviniť sa a uvedomiť si, že pri liečbe rodičia zohrávajú kľúčovú úlohu. Treba byť k dieťaťu veľmi láskavý, nesúdiť, vypočuť, pritúliť, pomôcť, snažiť sa pochopiť, byť veľmi trpezlivý. Čo sa týka stravy, neustupovať.

Ako reagovali tvoji rodičia a okolie?

Spočiatku si mysleli, že túžba “zdravo sa stravovať” je v poriadku, keďže som výkonnostne športovala. Akonáhle som však vylučovala čoraz viac potravín a chudla, začali byť obozretní. Mamka stále nejako verila, že je to iba puberta, ale tatko sa mi snažil dohovoriť. No nedala som si povedať, nuž ma s krikom “Tak si rob si čo chceš!” nechal tak. Trápilo ich, že mi nevedeli pomôcť.

Čo sa týka okolia, zo začiatku ma paradoxne podporovali. Tak to býva, keď človek začne chudnúť. Je to smutné, lebo ma nepriamo podporovali v zabíjaní sa. Chválili ma, ako sa zdravo stravujem, akú mám peknú postavu… Nepozastavili sa nad tým, prečo 15-ročné dievča chudne zo zdravej hmotnosti. Postupom času, keď som prešla do podvýživy, boli naopak vydesení. Trčiace kosti sa im už nepáčili. “Vavi, ty sa nám strácaš pred očami! Nie si náhodou anorektička?” spýtala sa ma napríklad spolužiačka. Vždy som mala po ruke skvelú výhovorku. Bohužiaľ, už bolo neskoro.

Koľko trvala liečba?

Liečba stále trvá. Už je to tri a pol roka.

Ako prebiehala liečba?

Kým som sa ja nechcela vyliečiť a bojovala som s doktorkou aj rodičmi, bolo to náročné. Mala som psychiatričku, psychologičku, ale verila som, že chudnutie je cesta, aj za cenu života. Až potom, čo som sa je rozhodla, že chcem byť zdravá a našla som motiváciu, to začalo mať pomaličky progres. Mala som teda pravidelné kontroly u psychiatričky, terapie u psychologičky a mamka so mnou zostala doma. Nastavil sa stravovací režim, ktorý som musela dodržiavať, bojovala som s vlastnou hlavou a zároveň hľadala nové aktivity, ktoré by ma vrátili späť do života.

Pracuješ v Chuť žiť aká je náplň tvojej práce?

Prakticky mám na starosti jeho celkovú funkčnosť. To, kde smeruje, aktivity, ktoré máme či rozbiehame, plánovanie a stratégia na najbližšieho obdobie, koordinácia členov tímu a dobrovoľníkov, spolupráca s partnermi a nadväzovanie nových, vymýšľanie obsahu, komunikáciu s klientmi a podobne. Veľmi mi pomáha môj projektový partner Róbert Slovák a tím skvelých dobrovoľníkov či externých pracovníkov ako Kristína Púčeková, naša event-manažérka. Snažíme sa do tímu zobrať viacero ľudí a delegovať na nich moje povinnosti, aby som sa mohla venovať cieľom, ktoré máme.

Čo je cieľom organizácie EDI Slovensko, pod ktorú spadá projekt Chuť žiť?

Hlavnou misiou organizácie EDI Slovensko je v dlhodobom horizonte znížiť počet pacientov s poruchami príjmu potravy na Slovensku. Práve preto si do dlhodobého plánu zadefinovala 3 časti: zvýšenie povedomia, šírenie pomoci a zlepšenie podmienok detskej psychiatrie. Jedná sa o dlhodobý časový horizont s perspektívou krátkodobého zvýšenia počtu chorých, ktorí vyhľadajú odbornú pomoc. Združenie chce pomáhať chorým a ich rodinám, motivovať ich a zjednodušiť prístup k odbornej pomoci. Zároveň hľadá prostriedky a vytvára aktivity a možnosti ako reálne pomôcť a etablovať sa ako inštitúcia, na ktorú sa môžu Slovensky a Slováci s dôverou obrátiť. Dôležitým aspektom je pre ňu spolupracovať s odborníkmi a zdravotníckymi inštitúciami, aby spoločne vytvorili plán a lobovali za zlepšenie situácie detskej psychiatrie, predovšetkým čo sa týka liečby porúch príjmu potravy na SR, keďže stav je alarmujúci. S perspektívou hľadí aj na rozšírenie do okolitých krajín.

Čo by si povedala dievčatám, ktoré trpia anorexiou?

Že sú úžasné a hodne dobrého života, aj keď tomu možno samy neveria. Ručím im za to, že za život, kedy budú znovu žiť a netrápiť sa iba sebe nenávisťou, chudnutím a kalóriami, stojí za to bojovať. Nie sú v tom samé.

Môže táto choroba postihnúť aj chlapcov?

Určite áno. Sama poznám osobne viacerých chlapcov, ktorí sa s poruchami príjmu potravy trápia. Je to síce v menšej miere, ale pri mužov je ochorenie ešte viac stigmatizované a mnohokrát býva zle diagnostikované.


Čo ťa inšpirovalo k písaniu kníh?

Milovala som knihy a príbehy, ktoré som si rada sama vymýšľala. Nie je za tým žiadna veda, bolo to pre mňa prirodzené.

Koľko kníh si vydala?

Doteraz mám vonku 4 knižky. Verím však, že sa podarí publikovať aj ďalšie.

Ako dlho ti trvá napísať jednu knižku?

Záleží od knižky. Najdôležitejšie je byť ustálená vo svojom dennom režime a intenzívne sa tomu venovať. Vtedy môže napísanie knižky trvať pol roka až rok, alebo aj pár dní - tak to bolo v prípade mojej najtenšej knižky Chuť žiť.

K akým témam sa v knihách vyjadruješ?

Množstvo odkazov je hlavne na súčasný svetové dianie, ktoré je mi inšpiráciou a, samozrejme, to, čo prežívam a vnímam. V knižkách nájdeš témy dneška i histórie (politika, svetové vojny, medzinárodné organizácie, ľudskosť, túžba po moci, utečenecká kríza, LGBT skupiny, mužský šovinizmus, nacionalizmus, čierno-bielosť a význam hodnôt v živote, a okrajovo aj tínedžerské problémy ako šikana, sexizmus, alkohol, vývoj a ovplyvniteľnosť mladého človeka). V sérii Pokrvní je aj silná enviromentálna tematika. Nuž a Chuť žiť je o poruchách príjmu potravy. Ďalšie knižky budú taktiež rozširovať tento okruh.

Valentínka, ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa síl a energie k písaniu!