• Petra Papierníková

Denník EVSkára 3

Filip Klinovský je člen EduEra, ktorý sa rozhodol odísť na EVS. Ako sa mu darí? Čo prežíva? To zistíte vďaka jeho pokračovaniu Denníku EVSkára!

Fúha, už je to 5 týždňov, čo som v Turecku. Stalo sa mi toľko vecí, toľko zážitkov, ktoré som sa rozhodol spísať a podeliť sa o ne s vami!


Čipsovové zlodejky!

V jedno sobotňajšie popoludnie sme sa skupinka dobrovoľníkov rozhodli urobiť si piknik v jednom z mnohých nádherných parkov, ktoré tu majú. Kúpili sme si jedlo, nápoje a posadali si do trávy. Veľa sa jedlo, pilo, zahrali sme si aj hry. Po chvíli sme sa rozdelili, kamoši si šli pozrieť iné čast parku, my sme ostali s ukrajinskou dobrovolníčkou Lenou na deke samy. V tom sa k nám začali blížiť dve mladé dievčatá. Smiali sa a vyzerali, že od nás niečo budú chcieť. Dievčatá boli už blízko nás, keď tu zrazu jedno z dievčat schmatlo naše čipsy a začalo ich jesť. Len tak. Z ničoho nič. nechápali sme, čo sa to deje, po anglicky sme im povedali, nech nám ich vrátia, naznačili sme im to aj rukami-nohami. Dievčatá sa len zasmiali a odišli preč. Blízko pri nás bola skupinka mladých ľudí, domácich, ktorá to pozorovala a tiež len nechápavo pozerala.



Po niekoľkých minútach, keď sme sa presunuli na slnečnejšie miesto v parku tá skupinka mladých, ktorá scénu videla, niesla dva balíky čipsov v rukách. Ospravedlňovali sa za to, čo dievčatá spravili a čipsy nám podarovali aby sme si nemysleli, že ľudia v ich krajine sú ako tie dve dievčatá.

Osudné stretnutie v uličke


V jeden z prvých dní môjho EVS dobrodružstva sme sa prechádzali s Aminou, Španielkou s marockými koreňmi a s Jessicou, Taliankou, prejsť po meste. Chceli sme sa dostať k hradu. Cesta mala pôvodne trvať menej ako desať minút, no za nami bola už hodina cesty. Keď sme už konečne prišli na to ako sa dostať k hradu, tá najrýchlejšia cesta viedla cez tmavé, úzke uličky. Rozhodli sme sa, že nimi prejdeme. V jednej z tých uličiek sme sa stretli so ženou, ktorá mala na rukách aj malinké dieťa.

Z ničoho nič sa jej Amina prihovorila. Zistili, že obidve rozprávajú po arabsky. V meste, kde som je asi milión sýrskych utečencov, ktorí po arabsky rozprávajú. Veselo si klebetili, my s Jessicou sme nerozumeli ani slovo len sme sa prizerali. V tom sa tá pani obrátila na nás s Jessicou a gestami sa nás spýtala, či sme kresťania (Amina je mimochodom moslimka). Jessica odpovedala, že jej rodičia sú, no ona nie je a ja som odpovedal, že kresťan som. Pani sa usmiala a povedala niečo po arabsky, zatiaľ čo my s Jessicou sme čakali v napätí na preklad. Samy dobre viete koľko nenávistných článkov nájdete na Facebooku, čo sa hovorí o moslimoch a koľko nenávisti sa šíri aj v našej krajine. Jessica sa na nás otočila a preložila:" Na tom vôbec nezáleží. Všetci veríme v rovnaký cieľ. Či moslim alebo kresťan." V tej chvíli sa mi stvoril úsmev na tvári a vedel som, že tento moment znamená pre mňa veľa.

Viete si predstaviť čo mi išlo hlavou, keď som sa rozhodol stráviť dva mesiace môjho života v meste, ktoré je tak blízko Sýrie, v moslimskej komunite. A tie reči mojich kamošov okolo a otázky, či sa nebojím, čo keď sa stane toto, čo keď hento.


Na dobrovoľníctvo som išiel aj kvôli takýmto momentom. Potopiť môj strach a klamlivú ilúzie, ktoré nám média servírujú každý deň. Začať si budovať svet, ten vlastný podľa skutočnosti, ktorú prežijem.

EVS - Európska dobrovoľnícka služba (teraz už pod programom Solidarity Corps - Zbor Solidarity) je možnosť, ako vycestovať do zahraničnej organizácie ako dobrovoľník od 2týždňov do 12 mesiacov. Strava, cesta tam aj späť, ubytovanie sú zabezpečené organizáciou, z financií Európskej únie. Môžete využiť aj jazykový kurz jazyka krajiny, v ktorej sa nachádzate alebo kurz anglického jazyka. Práca v organizácii sa líši od druhu organizácie - od práce s utečencami až po prácu na farme. Je to úžasná možnosť si zlepšiť angličtinu, spoznať cudziu kultúru a pritom pomáhať!